Andrej Hlinka
1864-1938
Anderj Hlinka sa narodil 27.septembra 1864 v Černovej, v rodine pltníka.
Pochádzal z generácie slovenských osobností, ktoré prvou polovicou svojej verejnej činnosti patrili do Uhorska. Vďaka vernosti slovenskej veci, patriarchálnemu výzoru a otcovskému vystupovaniu si vyslúžil pomenovanie „otec národa“.
Študoval na gymnáziu v Ružomberku a Levoči, teológiu absolvoval v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Na štúdium si privyrábal rôznymi pomocnými prácami. Za kňaza bol vysvätený v roku 1889. Bol kaplánom v Zakamennom, Tvrdošíne na Orave, Liptovských Kľačanoch a od roku 1905 pôsobil ako farár v Ružomberku.
Hlinka bol presvedčený o nezastupiteľnej úlohe katolíckej cirkvi v spoločnosti. Preto vstúpil do radov katolícky orientovanej Zichyho ľudovej strany – Néppártu. Za túto stranu neúspešne kandidoval vo voľbách v roku 1898. Roku 1901 Hlinka Néppárt opustil a rozhodol sa sformovať Slovenskú ľudovú stranu, ktorá mala obhajovať ako cirkevné, tak aj národné záujmy. Hlinka sa postupne dostával do povedomia slovenskej verejnosti nielen ako kňaz, ale aj ako redaktor Ľudových novín, zakladateľ Ľudovej banky a Vydavateľského spolku. V roku 1906 zvíťazil v obecných voľbách v Ružomberku.
Vo voľbách do uhorského snemu v tom istom roku sa ľudáci spojili s SNS a Hlinka ako kandidáta energicky podporoval svojho spolužiaka Vavra Šrobára. Táto podpora mala pre Hlinku neblahé následky, pretože spišský arcibiskup Alexander Párvy mu ešte pred voľbami výslovne zakázal podporovať slovenského kandidáta a za neuposlúchnutie bol suspendovaný z postu farára. Andrej Hlinka sa týmto dostal do pozornosti širšej slovenskej, českej a moravskej verejnosti.
V roku 1907 bol v Černovej postavený nový kostol a na žiadosť obyvateľov ho mal vysvätiť práve Hlinka, po tom, ako ho rehabilitujú. Biskup Párvy s tým nesúhlasil a vysviacku mal vykonať iný kňaz. Černovčania boli proti a odmietli neželaných hostí vpustiť do obce. Odpoveďou bola streľba, pri ktorej prišlo o život 15 ľudí.
V júni 1913 v Žiline deklarovala Ľudová strana svoj vstup na politickú scénu. Za jej predsedu delegáti zvolili Anderja Hlinku.
Hlinka sa počas prvej svetovej vojny odmlčal. Prerušil dokonca kontakt s Ľudovými novinami, v ktorých sa Ferdinand Juriga, ako popredný predstaviteľ SĽS pokúšal získať pre Slovákov za ich obete vo vojne určité uznanie a ústupky. 24.mája 1918 sa Hlinka vyslovil za odtrhnutie územia Slovenska od Uhorska a vytvorenie spoločného štátu s Čechmi. Po 30.októbri vo svojich obežníkoch upozorňoval kňazov, aby nekonali proti novému štátu, boli k nemu lojálni a uvedomili si, že je to dôležité pre postavenie katolíckej cirkvi. V roku 1919 spolu s Františkom Jehličkom a ďalšími činiteľmi Ľudovej strany zorganizovali nelegálnu cestu na mierovú konferenciu do Paríža, aby tam upozornil na nerešpektovanie práv Slovákov v novom štáte. Za to ho po návrate na osem mesiacov uväznili v Mírove a v Brodku. V apríli 1920 bol zvolený za poslanca snemu ČSR. V roku 1925 Ľudová strana pribrala do názvu jeho meno.
Na pôde HSĽS Hlinka občas doplácal na svoju dôverčivosť k „novoslovákom“. Ide hlavne o prípad Vojtecha Tuku, ktorému zveril viaceré stranícke funkcie a ktorý bol v roku 1928 uväznený za novoročný prejav v časopise „Slovák“, kde žiadal autonómiu pre Slovensko. Kvôli Tukovej afére prišla HSĽS o dve ministerské kreslá.
V roku 1932 sa HSĽS spojila so SNS a tzv. „Zvolenským manifestom“ vytvorili autonomistický blok. Na Pribinových slávnostiach v roku 1933 v Nitre Hlinka prečítal autonomistický manifest a organizovaná oslava sa tak zmenila na manifestáciu autonomistického bloku. Tento blok však nemal dlhé trvanie, rozpadol sa už po voľbách roku 1935, pre spory o miesta vo vláde.
Výkonná moc v strane v tom čase prechádzala od Andreja Hlinku do rúk mladším a dynamickejším politikom, ako boli Karol Sidor a Jozef Tiso. Sidor bol prívrženec radikálneho krídla HSĽS a Tiso patril skôr k umierneným. Hlinka sympatizoval raz z jednými, raz z druhými.
Na pokraji života sa Hlinka zúčastnil manifestácie za účasti Slovenskej ligy v USA, ktorá sa konala 5.júna 1938 v Bratislave a na ktorej opäť nastolil požiadavku na autonómiu Slovenska. Zároveň podpísal tretí iniciatívny návrh o autonómii, ktorého sa však už nedožil.
Zomrel 16.augusta 1938 vo svojej fare v Ružomberku.
1864-1938
Anderj Hlinka sa narodil 27.septembra 1864 v Černovej, v rodine pltníka.
Pochádzal z generácie slovenských osobností, ktoré prvou polovicou svojej verejnej činnosti patrili do Uhorska. Vďaka vernosti slovenskej veci, patriarchálnemu výzoru a otcovskému vystupovaniu si vyslúžil pomenovanie „otec národa“.
Študoval na gymnáziu v Ružomberku a Levoči, teológiu absolvoval v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Na štúdium si privyrábal rôznymi pomocnými prácami. Za kňaza bol vysvätený v roku 1889. Bol kaplánom v Zakamennom, Tvrdošíne na Orave, Liptovských Kľačanoch a od roku 1905 pôsobil ako farár v Ružomberku.
Hlinka bol presvedčený o nezastupiteľnej úlohe katolíckej cirkvi v spoločnosti. Preto vstúpil do radov katolícky orientovanej Zichyho ľudovej strany – Néppártu. Za túto stranu neúspešne kandidoval vo voľbách v roku 1898. Roku 1901 Hlinka Néppárt opustil a rozhodol sa sformovať Slovenskú ľudovú stranu, ktorá mala obhajovať ako cirkevné, tak aj národné záujmy. Hlinka sa postupne dostával do povedomia slovenskej verejnosti nielen ako kňaz, ale aj ako redaktor Ľudových novín, zakladateľ Ľudovej banky a Vydavateľského spolku. V roku 1906 zvíťazil v obecných voľbách v Ružomberku.
Vo voľbách do uhorského snemu v tom istom roku sa ľudáci spojili s SNS a Hlinka ako kandidáta energicky podporoval svojho spolužiaka Vavra Šrobára. Táto podpora mala pre Hlinku neblahé následky, pretože spišský arcibiskup Alexander Párvy mu ešte pred voľbami výslovne zakázal podporovať slovenského kandidáta a za neuposlúchnutie bol suspendovaný z postu farára. Andrej Hlinka sa týmto dostal do pozornosti širšej slovenskej, českej a moravskej verejnosti.
V roku 1907 bol v Černovej postavený nový kostol a na žiadosť obyvateľov ho mal vysvätiť práve Hlinka, po tom, ako ho rehabilitujú. Biskup Párvy s tým nesúhlasil a vysviacku mal vykonať iný kňaz. Černovčania boli proti a odmietli neželaných hostí vpustiť do obce. Odpoveďou bola streľba, pri ktorej prišlo o život 15 ľudí.
V júni 1913 v Žiline deklarovala Ľudová strana svoj vstup na politickú scénu. Za jej predsedu delegáti zvolili Anderja Hlinku.
Hlinka sa počas prvej svetovej vojny odmlčal. Prerušil dokonca kontakt s Ľudovými novinami, v ktorých sa Ferdinand Juriga, ako popredný predstaviteľ SĽS pokúšal získať pre Slovákov za ich obete vo vojne určité uznanie a ústupky. 24.mája 1918 sa Hlinka vyslovil za odtrhnutie územia Slovenska od Uhorska a vytvorenie spoločného štátu s Čechmi. Po 30.októbri vo svojich obežníkoch upozorňoval kňazov, aby nekonali proti novému štátu, boli k nemu lojálni a uvedomili si, že je to dôležité pre postavenie katolíckej cirkvi. V roku 1919 spolu s Františkom Jehličkom a ďalšími činiteľmi Ľudovej strany zorganizovali nelegálnu cestu na mierovú konferenciu do Paríža, aby tam upozornil na nerešpektovanie práv Slovákov v novom štáte. Za to ho po návrate na osem mesiacov uväznili v Mírove a v Brodku. V apríli 1920 bol zvolený za poslanca snemu ČSR. V roku 1925 Ľudová strana pribrala do názvu jeho meno.
Na pôde HSĽS Hlinka občas doplácal na svoju dôverčivosť k „novoslovákom“. Ide hlavne o prípad Vojtecha Tuku, ktorému zveril viaceré stranícke funkcie a ktorý bol v roku 1928 uväznený za novoročný prejav v časopise „Slovák“, kde žiadal autonómiu pre Slovensko. Kvôli Tukovej afére prišla HSĽS o dve ministerské kreslá.
V roku 1932 sa HSĽS spojila so SNS a tzv. „Zvolenským manifestom“ vytvorili autonomistický blok. Na Pribinových slávnostiach v roku 1933 v Nitre Hlinka prečítal autonomistický manifest a organizovaná oslava sa tak zmenila na manifestáciu autonomistického bloku. Tento blok však nemal dlhé trvanie, rozpadol sa už po voľbách roku 1935, pre spory o miesta vo vláde.
Výkonná moc v strane v tom čase prechádzala od Andreja Hlinku do rúk mladším a dynamickejším politikom, ako boli Karol Sidor a Jozef Tiso. Sidor bol prívrženec radikálneho krídla HSĽS a Tiso patril skôr k umierneným. Hlinka sympatizoval raz z jednými, raz z druhými.
Na pokraji života sa Hlinka zúčastnil manifestácie za účasti Slovenskej ligy v USA, ktorá sa konala 5.júna 1938 v Bratislave a na ktorej opäť nastolil požiadavku na autonómiu Slovenska. Zároveň podpísal tretí iniciatívny návrh o autonómii, ktorého sa však už nedožil.
Zomrel 16.augusta 1938 vo svojej fare v Ružomberku.